Tŕň lásky
Poviedky
1. List – tŕň lásky
I.
V tieni jabloni sedí schúlená a krehká sťa porcelánová bábika. Pokúsila sa načrieť s tej čarovnej krásy slnka a s nádejou sa obzerá okolo seba, dúfajúc že zahliadne aspoň odrobinku šťastia, ktoré by dávalo zmysel. Má pocit že sa jej telo odcudzilo, nezmôže sa ani na jediný pohyb ba aj myšlienky lietajú kdesi v oblakoch... myseľ prahne a oťažieva... Neďaleko uzrela skupinku pokorných stebiel ďateliny... Uprela zrak, snažiac sa zhliadnuť aspoň jediný symbol šťastia... jediný štvorlístok... Sklamaná však opäť priviera oči. „Bože, prosím len o trolilinku radosti do duše. Pomôž mi ... Bez Teba ďalej nevládzem.!“ Pritlačila svoju ubolenú hruď ku stehnám a hlavu zložila do výseku kolien. Slaná rosa jej poblúdila po líci. Jej ruka kŕčovito ušklbáva s okolitej trávy. „Nooo, tak tu si! Všade som ťa hľadal, ja... čo sa deje? Si v poriadku?!“ Nepredpokladanou rýchlosťou si sadol oproti Lucky, ktorá neodpovedala ani slovíčkom. Bez rozmýšľania jej zdvihol hlavu tak, že mohol nazrieť do páru ubolených očí. „Čo je? Hm?“ Lulu mu bez váhania splynula v náručí. Chcela niečo povedať, ale hlas sa jej zasekol v hrdle. Nemo pootvorila ústa a opäť ich vrátila späť ,keď jej oči už pálili natoľko, že neudržali hrnúce sa slzy. Pritlačil si ju na prsia a jemne pobozkal na vlasy. „To bude v poriadku. Uvidíš... Som tu pre teba a mám času koľko budeš potrebovať. Dobre?“ Miesto odpovede si ho ešte viac pritlačila k sebe a schúlila ramená. Jemným zachrípnutým hlasom mu zašepkala : „Prečo sa vždy všetko pokazí? Čo robím zle?“ Zaslzenými očami mu pozrela do tých jeho. „Povedz, čo sa stalo?“ „ Vieš, ako to bolí, keď svojmu kamarátovi pomôžeš, lebo si presvedčený že by si za neho mohol dať i pomyselne ruku do ohňa a potom, keď ty niečo potrebuješ, čosi ho odfúkne a priveje k sebe a je preč... a nechá ťa medzi beštiami s ľudskou tvárou a s tej svojej, vytvorí presnú kópiu tých ich...“ „To tak niekedy býva vieš... Viem že to bolí, ale aj taký je niekedy život... Vie sa s nami aj kruto zahrať... Práve preto sa riadim pravidlom : Dôveruj ale preveruj.“ Slzy pomaly utíšili svoje pramene. Bolesť v srdci ostala no treba ísť ďalej... Uvedomila si, aké šťastie má, že je tu pri nej tento úžasný človek. „Usmej sa kúsoček.“ Kiežby to bolo tak jednoduché, no napriek všetkej bolesti sa kútiky úst jemne rozšírili. „Mali by sme už ísť.“ Z tváre zotrela posledné stopy po slzách a chystala sa vstať. Chytil ju za ruku s otázkou „Už je lepšie?“ . Mala pre neho iba jedinú odpoveď : „Ďakujem!“
II.
„A potom sme išli ku Angie,“ kolísavo manévruje po obrubníku chodníka, Dávid popri nej pomaly kráča a s predstieraným záujmom počúva jej dnešný príbeh „mala doma rodičov tak sme išli von, aa....aaaaaaaaaaaaa“ stratila rovnováhu no Dávid ju stihol zachytiť. Obrátil jej výraz plný smiechu k sebe a zahľadel sa jej do očí. „Mám niečo v oku?“ a začala žmurkať akoby chcela vyplaviť s očí neexistujúcu špinku. „Vôbec nie“ povedal takmer potichu, naklonil sa k nej a dal jej nečakaný bozk. Ona ostala stáť s očami vypúlenými akoby už už mali vypadnúť so svojho prirodzeného miesta... „A..a.. to čo?“ „Pusa.“ Povedal jednoducho. „To áno, ale prečo?“ „Mám ťa rád.“ Netušila čo má povedať, len vedela že mu to celé musí vysvetliť. „Aj ja teba, lenže kúsok inak... ako kamaráta... Si pre mňa fakt dôležitý človek v mojom živote ale mne to vyhovuje takto... Teda... nechcem nič viac. Mám ťa rada a vždy to tak aj ostane, ale prepáč, no vzťah nechcem... ja...v poriadku?“ Prikývol „Máš pravdu...“ kráčali spolu ďalej a túto tému už nechali akoby zabudnutú, iba ich zmäknuté slová potvrdzovali fakt, že o niečom takom hovorili.
III.
Je jeden s tých nádherne letných dní no Dávid opäť pracuje vo svojej malej dielni. Hoblina za hoblinou padá k zemi a s kusa dreva sa tvaruje pod jeho rukami nádherné dielo, zatiaľ čo z rádia znie : „Neverím, že si nebola vyrobená pre mňa...“ S neuveriteľnou ľahkosťou tvaruje z dreva črty postavy. „To tu chceš stráviť celé leto?“ Rýchlosťou blesku trhol svoj pohľad k dverám, pričom si dlátom trafil do prsta. „sss, Ahoj!“ „No ešte sa dokalič... čo to tu stále robíš?“ pohľadom ukázal na svoju prácu. Pristúpila bližšie, sfúkla prach s práve rozrobených častí „Čo to, alebo kto to je?“ Prstami prešla po drevenej tvári. „Ale veď to...“ „Si ty, správne.“ Usmial sa a pozrel sa do jej hlbokých očí... odvrátila svoj pohľad akoby v spojení s tým jeho pálil a znovu ho uprela na sochu pred ňou. „Neuveriteľné. To si dokázal len tak? S dreva dlátom? To je nemožné...“ „Nič nie je nemožné. Už to chýba len prelakovať a bude hotová. Narodeniny máš predsa až o dva dni ak viem správne...“ Pri poslednej informácií odtrhla zrak od dreva a neveriacky pokrútila hlavou „Ty si blázonko!“ Pristúpil bližšie a chytil ju za ruku „To áno, ale do teba!“ Trhavo sa nadýchla a bolo zreteľné že jej nie je táto situácia ľahostajná „myslela som že sme toto už prebrali.“ „Veď aj sme,“ smutne odstúpil a začal upratovať svoje nástroje. Na chvíľku však zastal, a cez chrbát prehovoril „ No mne nie si ľahostajná.“ Nastalo ticho no po chvíli zazvonil Luckin mobil . „Budem už musieť ísť.“ „Tak sa maj, a pekný deň ti prajem.“
IV.
Sú dve hodiny popoludní, Lucia sa stretla s Evou, svojou kamarátkou a dôverníčkou v jednej osobe a Eva ju už polhodinu presviedča, že je jej súdené aby dala Dávidovi šancu a skúsili to spolu.
„Ja sa s ním jednoducho nemôžem dať dokopy, chápeš?“ „Ale prečo nie? Veď on je do teba úplný blázon. Či to nevidíš?“ Položila mobil ktorý si nervózne prekladala v rukách. „JA VIEM! Ale... vieš predsa, že sa už koľké roky kvôli nemu trápi Anka! Nepreberiem predsa chalana svojej najlepšej priateľke!“ „Lenže ona s ním nechodí a on s ňou tiež nechce nič mať ale s tebou áno.“ Teraz už Lulu začala behať hore dolu po izbe, žmoliac si ruky a strachom v očiach... „Nebuď hlúpa, vy dvaja k sebe dokonale pasujete a nehovor že nie!“ „Neurobím jej to! Aj keď ho milujem!“ Spadla do kolien a slzy jej zaplavili oči. „Vidíš,“ kľakla si k nej Eva „Trápiš sa kvôli nemu, aký to má zmysel? Anna by to už tiež mala pochopiť, pretože u neho jednoducho nemá šancu. Tu máš, zavolaj mu že sa stretnete a konečne si všetko vysvetlíte.“ „NIE! Vravím ti, ja s ním nemôžem chodiť. Ona to nepochopí!“ „Pozri sa na mňa... čo chceš teraz teda robiť? Budeš hrať pred ním divadlo?“
V.
V tom čase Anka opäť pokúša s nádejou svoje šťastie a rozhodne sa, že napíše Dávidovi list.
Milý Dávid
Každú noc snívam o Tebe a Tvojich neodolateľne hodvábnych perách. Milujem to ako rozprávaš, milujem Tvoju chôdzu i Tvoj zmysel pre humor. Kiežby som už nemusela len snívať. Keď sa s tebou rozprávam celý svet je zrazu tak nádherne farebný a Ty v ňom žiariš ako najkrajšia hviezda. Často neviem čo povedať, a vtedy vstúpiš Ty a zachrániš situáciu. Aj tak sa nikdy nedozvieš kto Ti tento list píše... Kiežby si na to prišiel sám. Verím že si na tom podobne ako ja, a tiež verím že raz... Bude všetko aj v realite také farebné ako pri Tebe...
S pozdravom...
Vložila list do obálky, starostlivo ju zalepila chýba už len doručenie. Mama otvorila dvere jej izby „! Prišla za tebou Lucka!“ Vyklonila sa s okna „Hneď som dole!“
„Ahooooooooj!“ Anka sa vrhla Lucii okolo krku. „Čo si taká šťastná?“ Zisťovala s pokusom o úsmev. „Ja ho MILUJEM! A verím že on je na tom tak isto.“ Vyhlásila Anna presvedčivo. „ČO?, teda koho?“ Trhla sa Lucia a hlas jej preskočil, no snažila sa aby neznel vydesene a prekvapene zároveň. „Dávid! Predsa o kom myslíš že hovorím??!“ „Ja... veď samozrejme.“ Anninou odpoveďou ktorá iba potvrdila jej strach sa cítila akoby jej dal ktosi facku. „A toto,“ vytiahla svoj čerstvo napísaný list „Skončí dnes v jeho schránke! Ale, čo je s tebou?? Nejaká si bledá, nie je ti zle?“ „Nie, vieš čo, ja už budem musieť ísť... Prepáč... Ahoj!“ chôdza sa po pár metroch zrýchľovala, až si nakoniec uvedomila že beží, no ani sama nevie kam...
VI.
Má chuť kričať na plné hrdlo. Tušila že táto láska nemôže ináč dopadnúť ako takto... Bežala nevediac kam, posledných pár metrov kráčala pomaly, takmer nevládne, zastavila sa pri opustenou skupinou garáží a netušila čo má robiť. Myseľ má prázdnu, kŕčovito padá do drepu a takmer bez hlasu kričí od bolesti ktorá jej zoviera hruď. Dochádzajú jej sily a tak klesá k stene jednej z garáží. Po prašnej uličke sa blížia k jej skrýši kroky. V hlase jedného z nich spoznala Dávida... Zaostrila sluch, pritlačila sa čo najviac o stenu garáže a dúfala že ju tam neobjaví. „Myslíš si, že aj ona chce to isté?“ položil Dávidovi otázku kamarát. „Prečítaj si toto...“ Dávid podal kamarátovi list ktorý nedávno dostal. „Som do nej blázon, vážne.“ Počula dosť. Ten list od Anny... potichu so zovretým srdiečkom odkráčala preč. Zazrel ju iba Dávidov kamarát „Si si istý, že ten list písala ona?“ Dávid zneistel „O kom to hovoríš?“ „Na koho myslíš ty?“ „Však Luci... kto iný by to písal?“
VII.
„Dnes mám narodeniny. Som pripravená, aby som si tento deň užila naplno.! 16 rokov nemá človek každý deň! Tak teda spojiť všetky sily, zatnúť zuby a usmiať sa na svet...“ Položila pero a zatvorila denník. Starostlivo ho uložila do stola a zamkla. „Všetko najlepšie sestrička, a pokús sa nespáliť si žehličkou vlasy.“ „Vďaka Max, naozaj povzbudivé. Zavri za sebou dvere prosím ťa!“ Tak, a čo teraz? Učesala svoje havranie zamatové vlasy, namaľovala si oči, obliekla džínsy a tričko a vyšla zo svojej izby. „Dobré ráno miláčik.“ Pozdravila ju mama, zatiaľ čo jej chystala na stôl hrianky. „Budeš kakao?“ „Mami, čo keby som dnes išla s babami do kina...“ zisťovala so záujmom. „Ty nechceš večer narodeninovú oslavu?“ „Dnes beží v kine ten nový film. Premiéru sme už nestihli ale ... prosím.“ „Máš peniaze na lístky?“ „Ďakujem.“
„Rad číslo 20, sedadlá 24-26. Áha, tu.“ Usadili sa na svoje sedadlá práve včas, pretože po chvíli v sále zhasli svetlá a plátnom bežali úvodné titulky...
„Už je desať hodín... idem akurát.“ „Okej moja tak sa maj. Zajtra sa vidíme...“ Objala sa s kamarátkami a vykročila ku vchodu paneláku. „Ach.“ Prezerá vrecká, no bohužiaľ, zabudla si kľúče. „cŕŕn.“ „Ty si, Lucka?“ „Áno mami, zabudla som si kľúče.“
„Toto,“ ukázala mamina na balík na chodbe, „ti priniesol Dávid.“
VIII.
Čože? To si robíte so mňa dobrý deň! On to vážne urobil? Neklamal že tá socha je pre mňa, ale preboha, to nemalo takto dopadnúť... „Otvorila si to?“ zisťovala zdesene. „Nie, predsa je to balík pre teba... aj keď, zaujímalo by ma čo v ňom je...“ povedala premeriavajúc si objemný balík, ktorí iste ledva preniesli cez prah dverí. „Nie, mami. Toto nie je narodeninový dar pre mňa. Evka si pre to zajtra príde.“ Zaklamala. „Evka? Prečo to teda priniesol sem?“ „Malo to byť prekvapenie... a viac ti k tomu nepoviem. Do zajtra ho budem strážiť u mňa v izbe aby ťa nelákalo rozbaľovať ho.“ Povedala vážne a preniesla ho k sebe do izby.
Sadla si na posteľ, pozerajúc na dielo Dávidových rúk. Po chvíli sa odhodlala napísať správu s obsahom: „Príď zajtra ku nám. Mám tu pre teba veľký balík. Nič sa nepýtaj len príď.“ SMS odoslala Evke. V ten večer jej blúdilo mysľou mnoho myšlienok a otázok bez odpovedí.
IX
„TOTO mám ako prosím ťa odvliecť k nám? A vôbec, načo mi to akože bude?? Zbláznila si sa? Je to dar pre teba, a to znamená...“ „Viem čo to znamená... jednoducho toľko, že to nemôže ostať v mojej izbe!“ „Nie. To znamená že ti to daroval človek ktorému na tebe záleží, a niečo ho aj stálo úsilia kým sa s kusa dreva stalo toto.! Nebuď hlúpa. Kedy sa s ním už konečne porozprávaš?“ „Počula som dosť...“ a začala rozprávať príbeh o tom ako čo sa stalo a čo počula pri garážach...
„To nedáva zmysel, predsa bol zbláznený do teba! Neverím... V tomto je určite niečo viac, niečo iné... vážne sa mi to nezdá...“
X.
Snaží sa päsťami dobiť autobusovú zastávku a vtom „Hej! Brzdi, brzdi! Čo je?“ Dávid ju pevne drží za zápästia a snaží sa ju ubrzdiť aby nepokračovala. „Všetko je úplne nanič.! Chápeš? VŠETKO!“ „Nie, nechápem. Čo sa deje?“ „Prečo mi to robíš? Prečo si mi poslal tú sochu keď si zamilovaný do Anky?! Hm? Prečo?!!“ „Čo? Do Anky? A to máš odkiaľ? Predsa som ti povedal že mám záujem len o teba...“ „Počula som ťa, pri garážach.... ako si rozprával o tom liste od Anky!“ Dávida akoby ovalili, nechápal čo sa to tu deje „Čože? To si nepísala ty?“ Lucka zmäkla , prestala zvyšovať hlas a s mokrotou v očiach pokračovala : „Myslel si si, že som to písala ja?“ prikývol, teraz už s vážnym strachom žeby mohol o Luciu prísť. Ona ho objala tak silno, že začal premýšľať koľkú silu jeho telu unesie. V Lucií vybuchla tá nahromadená hrča emócií a tento krát s nekonečným šťastím rozliehajúcim sa v duši, sa mu na pleci rozplakala. Opätoval jej silné objatie a začal ju hladiť po vlasoch. „Znamená to, že...“ „že áno, chcem s tebou chodiť.“