Keby sa dal vrátiť čas
Čo je správne? Existuje na to snáď nejaká kniha pravidiel? Pochybujem. Nik okrem Boha nevie čo je naozaj správne, pretože nikto nie je bezchybný. Aj keby sme sa veľmi snažili, neprídeme na to, čo je pre nás naozaj dôležité. A priority? Nie sú nikde trvale ukotvené. Vždy je nám prednejšia iná vec. Mnohokrát pokazíme to, čo potom milión krát ľutujeme ale už je to jedno. Nie je čas plakať nad rozliatym mliekom, predsa čas ide ďalej. Ten sa nikdy nezastaví, pretože ak by áno, bolo by už všetkému koniec a preto neprosme aby sa tak nenáhlil alebo snáď aby sa vrátil späť. Zastaví sa raz a už nebude úniku. Zastaví sa tak nečakane, ako tlkot srdca a vtedy... je to to, čo nechceme a predsa to príde. Je to to, načo sa spoliehame že bude trvať večne no zrazu sfúkne ako balón. Vrátiť čas späť? Nemožné. A aj keby. Myslíte si, že by ste dokázali napraviť dokonale svoje chyby bez toho aby to znova bolelo? Nemyslím. Jednu chybu by sme obišli a do druhej by sme sa namočili až po uši. Najlepším riešením je snáď nejatriť staré rany ale pokračovať ďalej na ceste životom. Nie je to síce jednoduché ale je to lepšie než zožierať sa otázkou : „Čo keby?“ Aj keď vieme že už to nezmeníme. Treba sa postaviť, aj keĎ nám život hádže pod nohy polená. Treba nešťastie oklamať, poučiť sa zo starých chýb a začať na novo. Koľko ľudí žízni za poznatkami z minulosti. Je síce pravda že nevedieť čo sa stalo pred tým ako si sa narodil, znamená akurát toľko ako keby si ostal navždy dieťaťom, ale minulosť nezmeníme ani keby sme sa akokoľvek snažili. Môžeme vyčerpať všetky možnosti ale minulosť vážne nezmeníme len prítomnosť je to, čo môžeme podľa vlastných predstáv budovať ako figúrky z hliny. Možno nám občas ktosi prekazí naše plány a my začneme strácať nádej pri pohľade na opätkom rozdrvené figúrky ale vedzme že Boh je tu stále s nami a stále pre nás a On je ten, kto zahojí aj staré rany a postaví nás na nohy, keď už nevieme čo robiť.