...z mysle...cez srdce...a na papier...

Bol piatok večer. Obloha tmavla a všade vládlo ticho. Uprostred tej tmy žiarila pouličná lampa, ktorá dotvárala atmosféru večernej ulice. Túto tajomnú atmosféru sledovalo dievča. Oprelo sa o zábradlie a bezcielne pozerala do tej tmy. Jemný vánok sa jej pohrával s dlhými vlasmi farby jesenného slnka. Zrazu v diaľke začula kroky. Obzrela sa. Vo svetle lampy zazrela akúsi postavu. Bol to chlapec o ktorom dlhú dobu nič nepočula. Ako malí boli kamaráti, no je to už tak dávno, že ani nevie, či je to pravda. Cítila ako sa jej srdce rozbúšilo a bilo čím ďalej tým rýchlejšie. Zrazu jej nejaký impulz či podvedomie našepkalo že tam nesmie len tak nečinne stáť. Práve naopak. Musí niečo urobiť. Nemohla predsa čakať a dúfať že sa pozrie hore. Rozhodla sa že ho pozdraví. Chcela vidieť čo i len črty jeho tváre. Tušila že tlkot jej srdca prehlušil nekonečné ticho. „Ahoj.“ Chvíľu nemohla uveriť že sa naozaj odvážila niečo povedať. Z neistoty ju vytrhol jeho prenikavý pohľad. „Čav.“ Povedal a šiel ďalej. Nespoznal ju. Tuší to, vie to. Veď ako by aj mohol keď sa tak dávno nevideli a navyše tam bola tma. Obaja sa zmenili takmer na nespoznanie. No nešiel ďaleko. Sadol si na najbližšiu lavičku. Najprv sa zdalo že niekoho čakal ale... vo chvíli keď ona predstierala sledovanie hviezd, i keď ich nevnímala, pozrel za ňou. Cítila jeho pohľad, no chvíľu trvalo kým vyzbierala všetky čriepky odvahy, aby sa presvedčila či je jej pocit totožný so skutočnosťou. Napokon sa k tomu predsa len odhodlala. On v tej chvíli sklopil zrak do svetla mobilu , ale nebol natoľko rýchly aby si to nevšimla. Z mobilu zazneli známe tóny. Spozornela a zistila že je to predsa len jej obľúbená pieseň, ktorú si púšťa vždy keď nemá nič poriadne na práci. Melódia jej vyčarila na tvári úsmev. Odvrátila zrak a ďalej predstierala sledovanie temnej nočnej oblohy. Chlapec náhle vstal z ošarpanej drevenej lavičky a prešiel popod jej balkón. Keď tadiaľ prechádzal, hudba zosilnela a ona sa pozrela dole... práve vtedy keď sa on pozrel za ňou. Ich pohľady sa na malú krásnu chvíľu spojili a usmiali sa na seba. Bolo to pre ňu ako krásny sen s ktorého by sa najradšej nikdy nezobudila. Lenže on odišiel a stratil sa v tej nekonečnej tme. Sen sa akoby náhle rozplýval a ona tam len stála, pozerala do diaľky ako keby chcela ešte naposledy uzrieť jeho siluetu. No už ho niet. V ulici je odrazu mrazivé ticho. Je šťastná že ho videla, no hruď jej zviera akési prázdno. Odišiel a ktovie či ho ešte niekedy uvidí.. Vonku už ale prevláda nemilosrdný vietor a ten ju núti ísť dnu. Pozrel na hodiny a zistila že je o pár minút polnoc. „Ach ten čas tak rýchlo beží.“ Vzdychla si a ľahla do postele. No nemohla spať. V hlave jej vírilo mnoho myšlienok, no únava ju nakoniec predsa len premáha. Na druhý deň vstala s akýmsi pocitom šťastia. Bol sychravý deň, no aj napriek tomu ju čosi ťahalo von. Sadla si na schody pred panelákom a premýšľala nad včerajším večerom, ktorý bol taký jedinečný. A v tom, ako blesk z jasného neba, zjavil sa on! Neverí vlastným očiam. On e naozaj tam! Myseľ jej pracuje na plné obrátky. Znova má ten pocit že srdce jej snáď vyskočí z hrude. Videla ako sa pokúsil urobiť trik na bicykli. Bicykel vyskočil mierne do vzduchu no dopad nebol taký hladký ako by možno očakával. Spadol na tvrdý asfalt, no hrdinsky sa postavil, vzal bicykel a s červeňou v tvári odišiel preč a stratil sa za rohom paneláka. Ona sa len pousmiala ale bolo jej ho aj trochu ľúto. Zahľadela sa do diaľky a opäť premýšľala. Zo súvislej nite myšlienok ju vytrhol piskot bŕzd. Hľadala pôvodcu tých zvukov a keĎ sa lepšie pozrela, bol tam on! Už nemal tvár zaplavenú červeňou ako paradajka na slnku, len sa pokúšal opraviť spadnutú retiazku z bicykla. Po tom, ako sa mu to úspešne podarilo a s rukami čiernymi od oleja ako kominár sadol na bicykel. Mala jedinečnú šancu aby s ním prehodila niekoľko slov. Prišla k nemu, pričom jej srdce bilo opreteky. „Ahoj!“ povedala a nahodila ten najkrajší úsmev. „Čo sa stalo?“ opýtala sa trochu ustarane. „Padá mi retiazka. Neviem čo s tým je.“ Odpovedal na v tej chvíli nezmyselnú otázku pretože predsa videla čo sa stalo. „Ale vieš to opraviť však?“ Opýtala sa , no skôr ako stihol odpovedať, zistil aj ďalšiu poruchu. „Ach, defekt.“ „Fíha. Čo s tým?“ Zatváril sa akoby premýšľal a potom povedal : „Budem to musieť zalepiť.“ Pozrel na klinec vyčnievajúci s kolesa, vybral ho a skonštatoval: „Alebo rovno vymeniť koleso.“ Nechal pokazený bicykel na asfalte a išiel si sadnúť na schody. Pristúpila k nemu bližšie. On prevracal v prsoch ten nešťastný klinec a nahlas premýšľal : „To starký bude mať radosť. Nemôžem mu povedať čo sa stalo.“ Potom klinec odhodil a pozrel sa na ňu.: „Ako sa vlastne voláš?“ Sadla si vedľa neho. „Natália a ty?“ Dosť ju prekvapilo, že ju ešte stále nespoznal. „Tomáš.“ Nečakane vstal, prešiel k opustenému bicyklu a postavil ho zo zeme. „Idem ho odniesť domov. Ideš so mnou?“ „Jasné.“ Neskrývala nadšenie. Kráčali vedľa seba. Tomáš tlačil bicykel a Natália bola úžasne šťastná. Išli tým smerom, kam on odišiel keď sa mu nevydaril trik na bicykli a sčervenal ako paprika. „Zajtra vymením dušu v kolese keĎ nebude starký doma. Vravel že pôjde na poštu. No dúfam že si to nerozmyslí.“ „A opravoval si už niekedy niečo také?“ opýtala sa ho a s obavami sa zahľadela na sfúknuté koleso ktoré sa nemotorne točilo po ceste. „No áno. Ale už dávno a iba na aute. Nie je to ťažké.“ Pri posledných slovách pozrel na ňu akoby ju chcel o tom presvedčiť. Už boli pri jeho vchode. Vyniesol bicykel po schodoch a pred dverami sa otočil: „Počkáš ma?“ „A mám?“ opýtal sa s neistotou v hlase. „No áno. HneĎ som späť. Ak sa teda neponáhľaš.“ „Dobre.“ Prikývla a on sa usmial. Previedol bicykel cez prah a už bolo počuť iba buchnutie dverí, ktoré sa samé zatvorili. Srdce jej bilo silnejšie než kedykoľvek predtým. Sadla si na schody, odkiaľ mala výhľad na parkovisko. Fúkal vietor, ktorý unášal niekoľko farebných listov po ceste pred ňou. Na jediné voľné miesto parkoviska zaparkovalo tmavočervené auto. Po chvíľke sa otvorili dvere a z auta vystúpil starší muž. Vtedy už vonkajší scenár prerušil Tomášov hlas : „Tak už som tu.“ Usmial sa a sadol si vedľa nej. „Starký prišiel.“ Povedal a ukázal na staršieho muža od auta, ktorý práve čosi vyťahoval z kufra. „Dúfam len, že jeho prvý cesta nebude viesť do pivnice.“ Tomášov starký prišiel k nim, pričom niesol vrece zemiakov. „Ahojte! A ty si kto?“ pozrel na Natáliu. KeĎ sa predstavila, pokračoval: „ ó, áno. Tvoju maminu poznám. Bývala v tomto bloku však?“ „ No áno, ale už dávno.“ Povedala, a usmiala sa. „Tak a ako sa má?“ „Myslím že dobre.“ „Pozdrav ju.“ Chystal sa ísť do vnútra no Tomáš sa akoby akurát spamätal: „Tie zemiaky chceš dať do pivnice?“ „Áno. Ale urobím to. Len ty tu ostaň s tvojou kamarátkou.“ A už otváral dvere. Tomáš vtedy bežal k nemu: „Ale len daj, ja to zoberiem.“ Pred dverami sa však ešte pozrel na Natáliu : „Počkaj ma chvíľku prosím ťa.“ Povedal a žmurkol na ňu. „Dobre.“ Prehodil si vrece cez plece a už vchádzal do dvier za starkým. Netrvalo dlho a už bol späť. „To bolo o chlp.“ Obaja sa usmiali. „Poďme na druhú stranu.“ „Oukej. Ozaj do koľkej triedy chodíš?“ vyzvedala. „Ehm, do ôsmej a ty?“ Jej sa zdalo akoby to hovoril zo zvláštnym tónom v hlase, akoby bola táto téma úplne nezaujímavá. Ale dôležitá! Pomyslela si a už tomu nevenovala pozornosť. „ Ja tiež.“ „Super. A aj ty bicykluješ?“ opýtal sa už so záujmom v hlase. „No jasné. A čo ešte robievaš?“ Rozhovor sa rozbiehal. „Hrám hokej a opravujem s ocom autá,“ Už boli znovu na tom mieste, kde sa Tomášovi pokazil bicykel. Tam na schodoch už bola partia Tomášových kamarátov. „Čavko, no ako ľudia? Toto je Natália.“ Zahlásil a ukázal na ňu. „Ahojte. Povedala. „Čav a ty tu bývaš?“ opýtal sa jeden chlapec. „Nie. Ja som tu len na prázdninách.“ Prišiel k nej a podal jej ruku. „Ja som Laco.“ „Uhuhú!“ Ozvala sa partia. „Dobre začínaš Laco.!“ „Nechajte to tak.“ Povedal a kývol na nich rukou v zmysle: To stačí, neriešte to už. „Poď k nám. Tu je, aha , voľné miesto.“ Ukázal na miesto, kde pred tým sedel on. „Nie, ďakujem. Ja budem stáť. Už som dosť sedela.“ Tomáš si zastal vedľa nej a Laco stíchol. Jedna baba oslovila Tomáša : „Hej Tom! Daj mi svoj mobil.“ „Ale mi zase nevybi celú baterku!“ oznámil s nedúverou v hlase a vytiahol z vrecka riflí mobil a podal jej ho. Chvíľu sa všetci rozprávali o bicykloch, prázdninách, kúpalisku... Zrazu z diaľky pribehol chlapec, mohol mať tak 8 rokov. „Vy ste frajeri?“ opýtal sa so šibalským úsmevom, pričom sa pozeral striedavo na Natáliu a Tomáša. „My sme kamaráti.“ Povedal Tomáš. „A prečo nie ste frajeri?.“ Opátal sa chlapec. Tomáš prišiel k nemu, otočil ho smerom k ceste a povedal: „Choď sa ty len hrať a nevyzvedaj!“ Chlapec odišiel ale Tomáš sa ani nestihol spamätať a už bol späť. Už z diaľky kričal: „ Ale mohli by ste byť.“ Natália sa na tom celkom dobre zabávala, no Tomášovi už dosmiechu nebolo.. Išiel za ním, zrýchlil krok a chlapec utekal preč. Už viac neprišiel skúšať šťastie a Tomášovu trpezlivosť. Všetci sa smiali, ba aj Tomáš sa začal škeriť i keď mu zo začiatku nebolo do smiechu. Potom sa všetci okrem Tomáša, Natálie a dievčaťa ktoré malo Tomášov mobil, rozišli. „Mám ešte baterku?“ „Ešte vydrží.“ Povedalo dievča ale ani nezdvihla pohľad z mobilu. Tomáš bol už znepokojený. Našťastie prišla sestra dievčaťa: „Saša, máš ísť domov.“ „Prečo?“ „Neviem. Máš ísť, tak poď.“ Saša sa postavila, podala Tomášovi mobil : „No ešte chvíľu ti možno vydrží.“ Bežala preč a už jej nebolo. Tomáš prevrátil oči a usmial sa. „A mám po baterke.“ Chvíľu bolo ticho a potom sa Tomáš opýtal: „ Pamätáš, keĎ sme boli malí, naháňali sme sa na bicykloch. Ty si mala ten červený a ja modrý.“ Natália pozrela prekvapene na Tomáša. „Ja som si myslela že si už na to zabudol. Ale ako vidím, ty máš mozog ako computer.“ Vymenili si pobavené pohľady a Tomáš sa pokúsil o žart. : „To čo bolo dávno si pamätám, ale čo bolo včera alebo pred týždňom, tak to už neviem.“ Nahodil zamyslený výraz a pokračoval: „Ale vlastne viem. Minulý týždeň som sa spustil s toho kopca na bicykli,“ ukázal na strmý kopec pred ním. „Nestihol som zabrzdiť a tak som sa nechtiac bozkal s tou stenou oproti.“ „ale dúfam že sa ti nič nestalo“ Povedala Natália a obzrela si ho, či nemá neviditeľné zranenie. „Mne nič, ale s toho bicykla bola kopa šrotu a odvtedy chodím na tejto rachotine čo mám. Potom prišla sanitka a ja som vtedy vstal, zobral bicykel a utiekol som./ Natália neskrývala údiv. Pozerala na neho vyjavenými očami a neverila vlastným ušiam. On si to všimol a preto sa pokúsil odľahčiť situáciu. : „Vymeníš čísla?“ „Jasné!“ Povedala a už aj Tomáš diktoval svoje číslo a ona mu napísala to svoje. „Myslím, že si fajn baba.“ Povedal nakoniec. Ďalší deň bol na prvý pohľad úplne obyčajný a Natália netušila, že to bude práve ten deň, ktorí zmení jej život. Známy tón oznámil prichádzajúcu sms-správu. Jej text nebol dlhý, len 4 slová, no o to pre ňu emotívnejší. Stálo tam: „Myslím, že ťa milujem.“ Neveriacky skontrolovala, či číta správneho odosielateľa. Ale nemýlila sa. Je to od Tomáša. Stojí tam v pol tieni izby a nemôže uveriť jednej veci: jej sen sa stal skutočnosťou. Na to, čo nasledovalo nikdy nezabudne. Niekto zazvonil. Prišla k dverám, no stále zvierala v ruke mobil, akoby bol v tej chvíli najvzácnejší. Otvorila dvere a na jej obrovské prekvapenie: stál tam on! Ale nebol úplne sám. V rukách držal veľkého plyšového medveďa, ktorý mal na hrudi napísané :I love you.“ „Vidím, že si dostala sms.“ Skonštatoval Tomáš. A usmial sa. „Toto je pre teba.“ Podal jej plyšového medveďa a ona sa ako keby až vtedy spamätala : „Ale ja nechápem. Prečo?“ položil do dvier medveďa a čakala na vysvetlenie. „Prečo ťa milujem? No vieš, niekedy sa s tým nedá vôbec nič robiť.“ Usmial sa tak krásne že to hádam ani nemohlo byť možné. Pristúpil k nej bližšie a chytil jej ruky. Potom jej venoval jeden krásny bozk. Stal sa z nich nerozlučný pár. Ešte pred pár dňami mohla o takej láske iba snívať, no dnes je to úplne iné.. Boli spolu takmer každý deň a kamaráti im hovorili že oni dvaja si boli iste súdený. Takto ubiehali dni a týždne. Jeden deň krajší ako druhý. Lenže... prišiel deň takmer taký istý ako ostatné. Natálií zazvonil mobil. Na dispeji uvidela meno svojej lásky a tak teda zdvihla mobil. „Áno?“ Povedala do mobilu. „Ahoj Naty. Ja som Tomáš. Ako sa máš láska moja?“ to predsa ale nie je Tomáš. To nie je jeho hlas! Čo to má znamenať?! „Robíš si srandu? Kto si? A prečo máš Tomášov mobil?“ Nechápala čo sa deje. „Ale ja som Tomáš.“ Presviedčal ju neznámi hlas v mobile. Nevedela čo má ešte povedať. Predsa by spoznala Tomášov hlas. Potom bolo počuť iba šuchot a Tomášov skutočný hlas, ktorý očividne vzal mobil neznámej osobe. „To bol kamarát. Ideš von?“ To je všetko? On len tak nechal jeho kamarátovi , aby sa za neho vydával? „Čože?“ opýtala sa zmätene. „Poď von.“ Povedal jej i to, kde sa stretnú a zložil mobil. Čo to má znamenať? Hruď jej zovrel chlad a po líci jej pomaly stekala slza. Má tam ísť alebo nie? Rada by sa dozvedela čo sa deje. A hlavne chce vedieť prečo?? Rozhodla sa že pôjde na miesto kde sa mali stretnúť aby zistila odpoveĎ na jej jedinú otázku: Prečo?? Z tváre si zotrela poslednú slzu, nadýchla sa, a otvorila dvere. Kráčala ulicou, no vôbec si nevšímala okolitý svet. Pred neveľkou budovou stáli dve postavy. Tomáš a ešte jeden chalan. To bol určite ten, ktorý jej volal. „Ahoj.“ Povedal Tomáš. „Toto je Filip.“ „Tak mi už povieš, prečo mi volal on a nie ty? To ste si fakt mysleli že som taká blbá?“ Rozprávala tak, ako keby tam Filip ani nebol, ale Tomáš si jej monológ naplno užil. Pozerala na neho celú dobu, ako keby ho chcela prebodnúť pohľadom plným nešťastia. „Len tak, aby nuda nebola.“ Skočil jej do monológu Filip. „Aha, tak dúfam, že ste sa pobavili.“ Povedala s výčitkou v očiach smerujúcou k Filipovi. Tomáš vtedy prišiel k nej a chytil jej ruku. „Prepáš. Nehnevaj sa.“ Potom jej dal pusu na vlasy. „pôjdeme sa prejsť dobre?“ Pri ňom je bezmocná. Vždy jej srdce zmäkne. Stačí jeden hlboký pohľad do jeho očí a už sa na neho nedokázala hnevať. Prvých pár metrov kráčali v tichu a ani jeden z nich neprehovoril. „Čo vieš o Tomášovi?“ opýtal sa nečakane Filip. „Hádam si nemyslíš, že ti teraz začnem o ňom rozprávať. Si jeho kamarát. Určite ho dobre poznáš.“ „To áno. Tak aspoň povedz, do koľkej triedy chodí.“ To je predsa jasné. Čo s tým chce dosiahnuť? Pozrela na Tomáša, no ten hľadel do zeme. Čo sa deje? „No predsa do ôsmej.“ „Aha! Hehe.“ Zaškeril sa Filip. „Čomu sa smeješ?“ Nechápala. Tomáš sa na ňu nesmelo pozrel: „Ja... Klamal som ti. Som šiestak. Dvakrát som prepadol. Chcel som ti to povedať, ale...“ Snažil sa vykľučkovať zo vzniknutej situácie. „Ale jednoduchšie je klamať, však?“ Znova sa sklamala. Nechce uveriť krutej pravde.: Jej šťastie sa zrútilo. Je to vôbec možné? Prečo sa sa muselo zmeniť jedno krásne ráno na deň ktorý je zrazu úplne nanič? Srdce jej zovrelo a slzy sa jej naliali do očí a hrča v hrdle jej nedovolila ani normálne dýchať, nie to ešte pokračovať v nezmyselnom rozhovore. Nečakala na Tomášovu odpoveď, ktorého jej reakcia zmiatla viac než dosť. Odišla bez rozlúčky z ranou v srdci. Veľmi dlho trvalo kým na neho ako tak prestala myslieť ale jazvy z nešťastia sa nikdy nezahojili.