Keď búrka v srdci zabíja
Dážď sťažka padal na kupolu kostola v ktorom bolo ticho, tak zázračné ticho, ktoré mnohokrát lieči. S rukami spätými k modlitbe a kolenami splynutými k podlahe sa s jediným stvoriteľom sveta a všetkého živého potichu rozpráva dievča. Bez sledovania chodu neúprosného času, či vnímania okolia... Prosí o odpustenie, toho všetkého, čo kedy urobila, i toho, čo ešte urobí...
Vstupuje do dažďa s kapucňou na hlave, no pramienky neposlušných vlasov jej zmokli v leme tváre , zatiaľ čo jej dážď obmýja riasi beztak mokré od sĺz. Tmu okolia presekávajú iba tie drobné množstvá kvapiek, padajúcich z neba. Žeby aj nebo plakalo nad jej rozhodnutím? Kráča naprieč dvojprúdovej cesty , premávka je však úplne pokojná. Kto by sa vybral niekam uprostred tohto nečasu? Kráča ďalej, kvapky jej bijú do pier a ona dúfa že jej toľká bolesť nestihne roztrhnúť dušu. Jej kroky vedú k železnej konštrukcii mosta. Pritiahla sa k zábradliu a pozerala do hĺbku rozbúrenej vody pod ňou. Na chvíľu pevne zovrela studené a mokré železo, zatiaľ čo jej v hlave prebleskol v jedinej sekunde celý život... celý tak utrápený a nekonečne bolestný... život... videla svoju sestru ako jej vzala bábiku, potom situáciu ako ju učiteľka v škole obvinila s činu s ktorým nemala nič spoločné... videla ako sa jej kamaráti otočili chrbtom, videla seba zamknutú v izbe so žiletkou zovretou v ruke, videla svojich rodičov, ktorí sa neustále hádali, videla svojho priateľa, ktorí ju opustil pretože sa zľakol keď mu lekári oznámili : „ je tu možnosť, že po tej nehode vaše dievča ostane na vozíčku.“ Videla ako sedí sama v triede, okolo skupinky detí, no ani jeden sa neotočil aby sa jej čo i len pozdravil...
Preliezla zábradlie... posledný nádych, nakláňa sa k vode... ruky sa jej kĺžu... padá... v hlave jej prebleskla druhá vlna spomienok... ucítila objatie svojej mami ktorá sa o ňu vždy starala, videla úsmev svojej najlepšej priateľky s ktorou si sľúbili že sa budú chrániť. Videla ako sa jej spolužiak zastal keď na ňu krivo pozreli iní... Videla svoju sestru ako sa jej ospravedlňovala nad posteľou, keď nehybne ležala po autonehode... videla vodu a vnej na moment tých, ktorí ju naozaj mali radi... Zatúžila vrátiť sa späť... nechce umrieť... niee....!
Voda bola tvrdšia než asfalt, už je jej nevládne telo vo vlnách divokej rieky, mláti ju o kamene a vynáša na breh. Čas plynie, rieka ustáva, dážď utíchol... No jeden život sa už s tej noci nikdy nevráti do sveta živých. Anjeli sa vzniesli nad telo a odniesli dušu dievčiny so sebou do výšav. Zatiaľ čo popri rieke blúdi mladík s havraními vlasmi, tmavými očami a smútkom v srdci... Smútkom nad láskou s ktorej neúspechom sa nikdy nezmieri. Po zamyslení však dochádza k záveru : „Poviem jej to!“ Zrýchli krok s úmyslom povedať svojej dávno obdivovanej dievčine, že ju miluje. Niekoľko metrov už takmer beží, odhodlaný povedať danej osobe o svojich citoch... Spomaľuje, neďaleko v šere zazrel čosi vyplavené z rieky. Vidí obrysy akéhosi predmetu... ?... pristupuje bližšie... nie je to predmet a obáva sa toho najhoršieho. Vytočil číslo 112, vyžiadal si záchranárov a políciu... Odhodlal sa nakoniec pristúpiť bližšie, chcel zistiť kto sa stal obeťou divokej rieky... Odhrnul vlasy s tváre. „NIEEE!“ zreval. „To nemôže byť pravda!“ Srdce sa mu zlomilo opäť. Už jej nepovie ako ju miluje! Nikdy sa to nedozvie. Prečo to takto dopadlo? Venoval jej posledný bozk na skrehnuté pery a bežal preč.
V márnici v ten deň riešili dve nezvyčajné prípady... Smrť dievčaťa ktoré sa utopilo, a smrť mladíka ktorý skočil pod idúce auto. Okoloidúci vypovedali, že mladík konal pomätene, vraj sa bezhlavo rútil k ceste už niekoľko metrov... bolo len otázkou či ho auto zachytí. A tak vyhasli dva životy, ktoré mohli žiť... keby boli ľudia okolo nich viac pozorní.