Deň s klapkami na očiach
Hľa, tu stojí anjel zranený
silueta ide ďalej, vraj jeho osud aj tak nezmení
Snáď nevidí jeho bôľ? Či má srdce z ľadu?
Nie. Nič s toho. Stavia si len okolo seba ohradu
Nevidí, necíti, nepočuje,
že je sám, márne sa čuduje.
Takto nezistí, čo je láska nežná
jeho duša pustne ako príroda snežná
Na očiach má klapky, no zložiť ich ho nenapadne
kráča svetom sám, dúfa, že aspoň medzi chladné skaly zapadne
a až keď sa končí deň, spamätá sa v žiare mesiaca
ako mohol byť tak dlho slepí, teraz život v prstoch prevracia-