Keď láska zachráni
Stojím viac ako tristo metrov nad zemou a hľadím dole. Tisíce ľudí sa roja v rozbiehajúcich sa uliciach, ľudia šťastní, ľudia márne túžiaci, ľudia zdeprimovaní, ľudia plní energie... Každý je iný, každý ma odlišný život, no každý z nich závidí tým iným čosi, čo chýba jemu samotnému. Koľko ľudí už stálo teraz na tomto mieste ako ja a túžilo spraviť to? Túžilo skočiť tam dole a skončiť svoje trápenie, smútok, neúspech či samotu... Chvíľu letieť vzduchom a cítiť to vyslobodenie, únik z ubíjajúceho života. Ja nemám iným čo závidieť, nemusím myslieť na to, aké by to bolo, patrím medzi tých šťastných, najšťastnejších! Obzriem sa do davu ľudí tlačiacich sa okolo mňa a zahliadnem ho. Moje šťastie... To on ma robí šťastnou. To on mi dal ten pocit skutočného života, práve s ním som prvý krát pocítila, že život má zmysel. Po rokoch prázdnoty a života pre prácu, no bez skutočného cieľa, som našla to, čo dá človeku ozajstnú túžbu žiť. Prvý krát som cítila, že nie som na svete zbytočná, že mám svoju úlohu, svoj zmysel, mám dôvod ráno vstať. On je to, prečo žijem. On je to, prečo robím všetko. Ľúbi ma ten, komu patrí moje srdce... To je pocit, ktorý vyváži všetko zlé a tisícnásobne mi to oplatí dobrom, je mojím útočišťom, mojou náhradnou, no akoby práve on bol tou skutočnou rodinou, je mojou oporou, mojím zmyslom života. Znova ho vyhľadám pohľadom a usmievam sa. Zbadá ma a v očiach sa mu blysnú svetielka radosti, že ma vidí. Tú radosť cítim pri srdci a úžasne to hreje. Nechcem ani pomyslieť, čo by som robila bez neho... Dnes je to už rok, čo sme spolu. Presne rok. Prichádza ku mne a fotíme sa. Pevné objatie plné lásky a úsmev do objektívu. Ostala by som takto navždy... Paríž je nádherný a svet sa mi zdá dokonalý, ako môže niekto túžiť umrieť??? Na svet nemyslím. Pre svet som iba niekto, no pre niekoho som celý svet. A viem, že to práve on je ten niekto a tiež viem, že on je mojím svetom, tým jediným, skutočne dôležitým. On je tým, na čom záleží.
Prezerám si fotky a nájdem tam i túto. Ty a ja v objatí, dokonca aj na fotografií cítiť tú nekonečnú lásku, ktorá z toho objatia sršala. Dnes tam ale vidím niečo, čo som si predtým nikdy nevšimla. Tie mreže za nami... Postavila som ich ja. Túžba uchrániť svoje šťastie v tej fantastickej dokonalosti... Tak veľmi som oň nechcela prísť, že som spravila presný opak a šťastie od seba odohnala. Až s panickou úzkostlivosťou som stavala klietku okolo nášho sveta, domnievajúc sa, že tak ostane navždy naším a ubránim ho pred všetkým, čo bolo proti nám. Aké to bolo naivné... Nikto mi to nevysvetlil a ja som bola slepá, zaslepená bezhraničnou láskou a namiesto slobody, ktorou by som nášmu vzťahu dala väčšiu nádej na pretrvanie, som ho izolovala a strážila v každom momente, kým sa nestratil... Ničila som lásku večnými výčitkami a kontrolovaním a... Podarilo sa mi to. To posledné, čo som chcela dosiahnuť, sa mi podarilo. Stratila som Ťa...
Šesť mesiacov, no akoby to bolo dnes. Doteraz sa chvejem, keď si spomeniem na tie slová: "Mám zlý pocit bubulka..." Vraj už nechceš byť so mnou, vraj potrebuješ byť sám a byť slobodný, ja som Ti tú slobodu zobrala.
"Môžeš ma ešte niekedy ľúbiť? Budeme ešte niekedy spolu?"
"Ja neviem, už nič neviem. Som zmätený a potrebujem si oddýchnuť", povedal si mi. Snažila som sa usmievať, snažila som sa hrať, že som silná, že to zvládnem a že Ťa nepotrebujem, no nedokázala som to. Sedela som tam, tak blízko vedľa Teba ako predtým, no nesmela som Ťa objať, nesmela som sa Ťa dotknúť, nesmela som Ťa pobozkať tak, ako predtým. Triasla som sa. Od plaču, od strachu, od nešťastia. V jedinej chvíli sa mi zrútil svet, zrútili sa mi sny, moje predstavy o budúcnosti, moje ciele, nič zrazu nemalo zmysel. Odišla som a nechala som Ťa tam sedieť samého. Videla som, ako si sa za mnou pozeral. Viem, nebolo to ľahké ani pre Teba, no asi si bol predsa len vždy Ty ten silnejší z nás dvoch.
Stojím pri zábradlí, nie tristo, ale len pár desiatok metrov nad zemou. Nie s Tebou, ale bez Teba. Nie šťastná, ale márne túžiaca. So životom plným nádherných spomienok, no bez sily vytvárať ďalšie. Nie! Takto to nejde! Ja nevládzem žiť, nevládzem sa smiať, nevládzem, nemám silu... Pätnásť mesiacov som stavala svoj svet tehličku po tehličke, pracne, ale s radosťou, základom každej si bol Ty. Ty si bol základom stavby môjho sveta. Nie! Takto to nejde! Musím to všetko skončiť. Musím dať slobodu svojmu srdcu, tak ako tí ľudia na Eiffelovej veži, nešťastní, len snívajúci, pretože teraz patrím k nim. Svet nie je dokonalý. Svet je plný zla, už nemám ilúzie, nemám sny a vidím, čo som predtým nevidela. Nie! Takto to nejde! Píšem Ti na rozlúčku, hlúpe. Chcem, aby si ma zachránil? Ani neviem, no cítim potrebu napísať Ti, ako strašne ľúto mi je to, že som to všetko medzi nami pokazila. Tisíci raz a nezmyselne Ti píšem veci, ktoré už Teba nezaujímajú. Preliezam na druhú stranu zábradlia a stojím tam, v tme, sama. Vietor mi fúka do tváre a vysušuje slzy. Nie! Takto to nejde! Túžby, prázdnota, keby som tak mohla...
Zmizol aj Tvoj úsmev. Ani Ty nie si šťastný. Už nevídam tie svetielka v očiach, tú radosť, ktorá tak hriala. Ja som Ti ten úsmev zobrala z tváre. Zničila som to. "Bubulka ja už nič necítim, nie k Tebe, ja nič necítim celkovo, k nikomu, necítim vôbec nič." Môžem za to ja. Strach, že skočím, aby som stratila city... Znova som dosiahla opak toho, čo som chcela. Zničila som tie Tvoje. Som na vine, ja viem, môžem za to všetko ja! Načo mám žiť, keď všetko len ničím, keď už nič neznamenám? Keď Ťa viac trápim, ako Ti pomáham?
Celý ten čas, ktorý sme boli spolu, sa mi premieta pred očami, všetko to krásne i zlé, všetko, čo sme spolu zažili, všetko... Spomínaš si ešte? Tých krásnych chvíľ bolo tisíckrát viac... Boli sme šťastní. Dnes nemáme ten pravý úsmev na tvári ani Ty, ani ja.
Zliezam... Toto Ti nesmiem spraviť, si to najlepšie v mojom živote, si najlepší človek, akého som kedy spoznala. Ver mi, že viem, čo som pokazila a viem, ako druhý krát nespraviť tie isté chyby. Už tam nebudem stáť a pozerať sa dole a myslieť na to, aké to je, skončiť to. Sľubujem Ti to. Kvôli Tebe... Lebo Ty si to dôležité, Ty si to, na čom záleží. Tisíc a prvý raz: Je mi to hrozne ľúto...
Vo filmoch ľudia dostávajú druhé šance... Daj mi prosím Ťa tú moju... To môžeš len Ty, nikto iný, dať mi šancu na úsmev a dať mi šancu vrátiť Ti cit... Mám citu pre oboch, aj keď Ti polovicu darujem, stále mi ho ostane dosť, aby som Ťa milovala najviac na svete a aby som túžila, aby si bol šťastný. Rozchody bolia. Rozchody ničia. Rovnako ako nesplnené túžby. Chcem Ti dať ten úsmev, chcem Ťa prebudiť, chcem Ti ukázať, že ten čas, ktorý sme strávili spolu, bol lepší než čokoľvek iné, no že spolu ho môžeme vrátiť a spraviť všetko inak. Poznám chyby, ktoré už nespravím.
Raz si mi povedal, že vždy keď padla hviezda, keď Ti ostala mihalnica, prial si si, aby som bola šťastná, pretože si to zaslúžim. Ty si to šťastie...
Pre Teba som iba niekto, no Ty si pre mňa celý svet...
Pre svet si iba niekto, no pre mňa si moje všetko...
Nespravím to.
Neskočím.
Budem čakať.
Ľúbim Ťa.
Som Tvoja...
