Jdi na obsah Jdi na menu
 


Hrob

12. 10. 2010

 Všade bolo neznesiteľné teplo, len na cintoríne bol chlad. Za vysokou stenou, až v rohu cintorína bol hrob, a jeho náhrobok pútal pozornosť ľudí, ktorý občas zašli na samý koniec cintorína, s túžbou nájsť niečo zvláštneho. Z náhrobku vyžarovala tvár dievčaťa, ktorá vyzerala na tejto fotografii veľmi šťastná. Jej úsmev bol krásny. Pred hrobom stál chlapec a smutne sa díval na náhrobok, ktorý mal na svojom záhlaví citát: " Kdekoľvek budeš, budeš počúvať, nájdeš ma vedľa." Ten chlapec mohol mať tak 18 rokov. Stál tam v tieni líp a v rukách držal kyticu krásnych kvetín. Hladil ich a na ruky mu chvíľami padali slzy. Jedno dievča sa zastavilo a stálo v pozadí s trochou zvedavosti a pozorovalo ho. On tam stál snáď už tri hodiny a ani raz sa neotočil. Ani sa jednoducho nikam inam nepozrel, než na tvár dievčaťa na fotografií. Dievča za ním pristúpila bližšie, aby mu videla do tváre. Uvidel ju a snáď by ju ani nevnímal keby na neho neprehovorila. Bol krásny a jej sa zdalo že krajšieho chlapca v živote nevidela. Bolo zvláštne že taký chlapec teraz nie je niekde na kúpalisku, kde by bol určite obklopený hromadou dievčat, i to, že tu stojí, a padajú mu slzy... Keď sa mu pozrela na pery, videla že sa s niekým rozpráva, no nikto tu nebol. Až po chvíli si dievča uvedomilo, že tie slová sú určené niekomu, kto už naveky spí. Boli to slová pre neobyčajne krásne dievča. Niečo šepkal, no dievča mu nerozumelo. Až po chvíli vzlyk zosilnel a ona počula: "... prečo si mi odišla..." V tej chvíli by dievča, ktoré ho sledovalo dlhšiu dobu, bolo najradšej niekde inde aby nebola toho svedkom. Po tom chlapec položil kyticu ruží na hrob, a zapálil sviečku. Vybral si vreckovku, utrel si oči a uvidel dievča za ním. Na chvíľu sa pozrel na dievča svojimi krásnymi očami. Bol to pohľad veľmi smutný, no mal zamatovo mäkký hlas. "Ahoj, niečo potrebuješ?" prehovoril na ňu. Nezmohla sa na slovo. Opýtal sa znovu a v tom sa dievča rozplakalo. Prišiel k nej, povedal nech neplače a že život je zlý... Doviedol ju k lavičke a požičal jej vreckovku. Bola to hrozná chvíľa... "Prepáč, ja som nechcela..." povedala " To nič" odvetil a začal rozprávať svoj príbeh...

" Volala sa Klára. Začali sme spolu chodiť. Spoznali sme sa u kamaráta na oslave.
Páčila sa mi a tak som šiel pre ňu aby sme si zatancovali.
A potom som ju pozval na drink.
Pripadala mi ako bohyňa, ktorú mi niekto musel zoslať.
Rozprávali sme sa a potom som ju odprevadil domov.
Druhý deň sme boli spolu na kúpalisku, kde sme sa po prvý krát bozkávali.
Potom nastalo mnoho nádherných dní. Po polroku sme spolu po prvý krát spali. Chodili sme si naproti ku škole. Iba raz sme sa pohádali, ale len na chvíľu a po hodine sme boli zase spolu. Chodili sme spolu do kina aj do divadla, takmer sme sa od seba nepohli. Naša partia nám hovorili : "snúbenci."." Keď dievčaťu to Marek rozprával, znovu chcela plakať. Nevedela udržať slzy, plakala ona a plakal i on. Kvitnúce lipy, boli jedinými svedkami ich rozhovoru. Jeho oči mali taký divný smútok a žiaľ, aký dievča nikdy nevidela. Bolo pre ňu zvláštne vidieť plakať chalana. "Keď mala 17, chodili sme spolu presne rok. Oslavovali sme to s kamarátmi na chate rodičov a potom sme sa šli kúpať. Ráno kamoši odišli a my sme ostali sami. Urobili sme si slávnostné raňajky v tráve a v tej chvíli som bol najšťastnejší človek na svete." Keď dokončoval vety, spomaľoval a oči sa mu zaliali slzami. Potom začal rozprávať ten osudný deň : "Bolo práve také teplo ako je dnes a my sme sa rozhodli že si vyjdeme do prírody. Išli sme ku krásnemu jazeru, kde väčšinou nikto nie je. A aj dnes sme tu boli sami. Klára bola v ten deň nádherná. Mala krásne nové šaty a vlasy rozpustené. Bol som šťastný. Blížil sa večer a my sme sa rozhodli ísť na ples. Ľudia nám vraveli aký sme nádherný pár. Keď zábava skončila, išli sme domov každý iným autom. Naposledy sme sa bozkali a objali a každý šiel svojou cestou. Prišiel som domov a šiel spať. Uprostred noci mi zvonil telefón. Do nemocnice priviezli ťažko zranené dievča, ktoré chce aby som tam prišiel. Celú dobu som bežal a ani neviem ako som tam prišiel. Otvárali mi dvere a pozerali sa na mňa utrápene. Dobehol som do jej izby, kde okolo postele sedeli jej rodičia. V jej očiach bol pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Povedala mi: " Nechce sa mi umierať, ale musí to byť." Potom sa obrátila k rodičom a tichým hlasom, ktorý bol tak cudzí, povedala: " Za všetko čo ste pre mňa urobili, vám ďakujem." Držal som ju za ruku a ona hlasom , ktorý sa ťažko niesol jej pokojom, povedala: " Veľmi ťa milujem a nechce sa mi od teba. Dones mi niekedy kvety a nenechávaj môj hrob prázdny. Mala som vás všetkých vždy rada, rodičov i teba jediného v mojom živote." Potom zaspala a my sme museli odísť. Jej mama za zrútila a jej otec zo zaliatymi očami plnými sĺz ju podopieral. Ja som vybehol von a začali mi tiecť slzy. Zrazu som bol sám. Chcel som zomrieť. Dávali jej iba malú nádej. Celú noc som chodil a nevedel som či ešte žije. Svitalo a nastalo nové ráno, no mne bolo veľmi zvláštne. Zomrela skoro ráno na vnútorné krvácanie. Naposledy mi dovolili pozrieť sa na ňu a potom ju odviezli. Stál som tam na chodbe a slzy mi tiekli po tvári. Nechcel som veriť že moja jediná zomrela a už ju nikdy nepohladím, neobjímem. Celý mesiac som potom nikam nechodil. Vykašľal som sa na školu a stále som sa vracal na tie miesta, kde sme boli spolu šťastný. Bolo mi všetko úplne jedno, každý deň som stál pri jej hrobe a vyčítal si, že som ju nechal ísť samú. Keby išla so mnou, nič by sa jej nestalo. Narazil do nej opitý vodič. A teraz sem chodím deň čo deň. Nechcem sa rozprávať s ľuďmi. Ty si prvá s ktorou sa bavím. Neviem, ale cítim že ty si jediná, ktorá mi rozumie. Nechaj si ale všetko pre seba prosím. Ľudia sú zlý. Nikdy už nechcem zo žiadnou babou chodiť. Tak a teraz bež a nechaj ma samého." S tými slovami sa s ňou rozlúčil a ona cítila ako sa prepadá niekam hlboko a nechce sa jej späť. Ako je len ten život nespravodlivý. Ešte niekoľko krát sa videli a potom on odišiel na vojnu a písali si. Boli z nich kamaráti, chodili na výlety, ale nikdy ich nenapadlo žeby spolu mohli chodiť. Tak plynul čas a Marek má dnes kyticu kvetín na hrobe len od nej. Bol to práve mesiac čo sa Marek zabil v aute. Všetci mu hovorili samovrah, ale on vedela prečo to urobil. Bolo pre neho vyslobodenie. Všade je teplo, len na cintoríne je chlad, ktorý je popretkávaný žilkami bolesti. Sedí pod rozkvitnutou lipou a v rukách drží kvety. Oni tu ležia vedľa seba a sú stále spolu. A tak je dievča tu, rozpráva sa s nimi a sú spolu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář
 

 

Portrét


Mail list